Martin Fridner

9 otázok pre fotografa Martina Fridnera – prečítajte si o mne v článku, ktorý vyšiel v časopise FOTO:GRAFIK:UM, ktorý vychádza ako súčasť časopisu PrintProgress.

Predstav sa nám troma vetami…

Ťažká otázka, toto… tu sa bavíme o počte vnímaní, ktoré sa rovná počtu ľudí, ktorí ma poznajú, a teda nejako vnímajú, plus jeden-ja. Ten plus jeden, čiže ja, ma vníma podľa toho, ako sa zobudí, napríklad dnes som sa vnímal ako hrozne lenivý človek, ktorý by dal čokoľvek za to, aby mohol ostať doma v posteli. Dúfam, že zajtra sa zobudím ako niekto úplne iný…
Takto sme sa dostali k výsledku, a to, že na túto otázku neviem odpovedať. No mohol by som sa ako fotograf zaradiť do šuflíka reklamnej fotografie, čo je tiež veľmi široký pojem a od voľnej fotografie sa často líši iba tým, že u reklamy predchádza tvorbe objednávka.

Čo je to dobrá fotografia?

Keďže mojou hlavnou náplňou je reklamná fotografia, tak v tomto segmente považujem za dobrý výsledok, ak je spokojný klient bez toho, aby som výrazne musel posunúť svoje estetické mantinely. V umeleckej fotografii si myslím, že fotografia je dobrá vtedy, ak si nájde minimálne jedného priaznivca, ktorého chytí za srdce. Jedna skupina ľudí to môže vnímať ako nechutný gýč, no ak existujú iní ľudia, ktorí sú ochotní za to dielo zaplatiť a prípadne si s tým doladiť svoj interiér, pričom im fotografia dlhodobo robí radosť, tak fotku možno pokladať za dobrú. Vkus totiž našťastie nie je predpísaný a trendy sú na to, aby sa búrali. Čím viac, tým lepšie.

Tvoja rada začínajúcemu fotografovi?

Reklamná fotografia je, bohužiaľ, oblasť, kde je veľmi dôležitá investícia do špičkovej techniky. Nedajú sa tu robiť kompromisy, ak má byť výsledok profesionálny. To by som podčiarkol ako zásadu, ktorej porušenie sa môže kruto vypomstiť. Myslím si, že nikto nechce zažiť situáciu s pokazenou technikou pri výpravnej produkcii so zástupom účinkujúcich a organizátorov. Samozrejme, ak človek nie je šťastný dedič, alebo je mäkký predať obličku, tak je jasné, že budovať fotovýbavu treba postupne. Trvalo mi to niekoľko rokov, kým som sa vybavil technikou, ktorá zabezpečí nutnú univerzálnosť pre prácu v tomto segmente. Keď sa človek chce živiť fotografiou, je dobré mať fotoaparát. Myslím tým minimálne kvalitnú zrkadlovku, v ideálnom prípade stredoformát s digitálnou zadnou stenou. K tomu by nemal chýbať fotoaparát s možnosťou naklápania a posúvania objektívu či zadnej steny. Tu to ale nekončí, vlastne iba začína…treba ešte svietiť, retušovať, archivovať…

Najbizarnejšia zakázka?

Pre Romana Pomajba som robil plagát k jeho projektu, ktorý pozostával z kompozície 24 novorodencov a pána herca v strede medzi nimi. Všetci ležali na zemi a fotoaparát ich snímal kolmo zhora. Ku každému dieťaťu prišiel minimálne 1 člen doprovodu, častejšie aj dvaja. K tomu si musíme predstaviť ešte 24 kočiarov zaparkovaných pred ateliérom. Tak si asi vieš predstaviť, aká produkcia vznikla z tejto nevinnej záležitosti. Na samotnom zábere je detí menej, museli sme mať aj rezervu v počtoch, keďže po veliteľskom zaplakaní prvého, ostatné deti to brali ako výzvu k súťaži „hlas ateliéru“, a skončila doba, kedy sa dalo počuť niečo iné ako súzvuk 24 na plné pecky pustených dobre vytrénovaných detských hlasiviek. Útlocitnejšie mamičky začali tých najviac nespokojných jedincov z plochy odoberať, čo mi, samozrejme, narúšalo kompozíciu, tak som sa len s kombináciou najhroznejšieho revu, aký zo seba dokážem dostať, a šialenej gestikulácie snažil ostatným mamičkám, ktoré mali na rukách ešte nevyčerpaných jedincov naznačiť, aby dopĺňali deťmi vzniknuté diery v kompozícii. Samozrejme, že ak bol nejaký lezúň, čo ešte neplakal, po tomto mojom zásahu sa zaradili všetky do nášho mnohodecibelového zboru. Bol to taký hluk, že keby mi za chrbtom pristál vrtuľník, tak si ho ani nevšimnem. Toto trvalo asi 4 minúty, no poviem Ti, že si ich zapamätám do konca života. Musím však povedať, že to bol hrdinský výkon ako od rodičov, tak aj od ich ratolestí. Za to, že sa podujali nám pomôcť zrealizovať tento náš bláznivý nápad, by som sa im týmto ešte raz rád veľmi pekne poďakoval. K antikoncepčným účinkom tohto fotenia sa bližšie vyjadrovať nebudem :].

Tvoja srdcová fotografia?

Nemám rád hru na obľúbencov ani pri fotografiách, ani u ľudí. Možno to súvisí s mojou nerozhodnosťou, ale skôr si myslím, že vnímam veci vo svojej rozmanitosti, čo mi bráni povýšiť jednu nad druhú.

Fotograf, ktorého ty obdivuješ?

Tu tiež platí to, čo pri predošlej otázke. Existuje ich veľa a každý má niečo iné, čím ma fascinuje. Napríklad takí klasici ako: Sebastiao Salgado, svojou tématikou, atmosférou a perfektným spracovaním čiernobielej fotografie. Alebo Elliott Erwitt svojím humorom a fotografickým okom. Či Helmut Newton výberom typov modeliek a na svoju dobu nekonvenčným prístupom k tvorbe. Z našej scény Tibor Huszár a jeho cigáni a v neposlednom rade napríklad mladá fotografka Mária Švarbová a jej retro kachličkové kompozície.

Je nejaká vysnívaná fotografia, ktorú si ešte nenafotil?

Ešte neviem, poviem Ti, až ju urobím.

Najbližšia výzva?

V hlave mám taký osobný projekt, na ktorý potrebujem špecifický typ modelky, ktorý je takisto zatiaľ iba v hlave, no verím, že niekde chodí po tejto zemeguli a bude mať ambíciu sa na to podujať. Neviem, či je to odpoveď na otázku o najbližšej výzve, zatiaľ ju vnímam ako dlhodobú. Závisí to od dátumu nálezu slečny.
Možno si túto tvoju odpoveď prečíta tá pravá. Vieš dať nejakú bližšiu indíciu, aby sa spoznala? 🙂
Fyzické predpoklady musia byť podčiarknuté niečím oveľa dôležitejším, čo by sa dalo zovšeobecniť ako akási charizma, a tá sa v zrkadle vidieť nedá. Čiže samoodhalenie vhodnosti v tomto prípade nie je možné.

Príbeh fotografie

Príbeh tejto fotografie, ktorá propaguje sťahovacie pančuchy, by sa dal nazvať ako zbližovanie národov s pridanou hodnotou degustácie. Zadanie znelo jasne, potrebovali sme mólo. Pomocou internetu sa mi po niekoľkých dlhých chvíľach strávených pri počítači konečne podarilo nájsť mólo podľa našich predstáv. Cieľ cesty – najväčšie jazero našich južných susedov: Balaton. Nastala chvíľa plánovania. S kolegom z agentúry sme sa dohodli, že vyrazíme ešte v noci, nech tam dorazíme skoro ráno. Jednak kvôli svetlu a v neposlednom rade z dôvodu čo najmenšej pravdepodobnosti výskytu neželaných návštevníkov. Po zdĺhavej ceste sme dorazili na miesto činu, kde naozaj nebolo ani živáčka. Keď hovorím ani živáčka, myslím tým naozaj ani živáčka. Celá rekreačná oblasť úplne vyľudnená. Márne sme hľadali nejaké miesto na rannú kávičku … nikde nič. Rozhodli sme sa teda tento rituál oželieť a vybrali sme sa hľadať naše mólo. Netrvalo dlho a našu „modelku“ sme objavili. Neverili sme vlastným očiam. Všetci tí ľudia, ktorí chýbali v mestečku, sedeli na móle a chytali ryby. Prúser!!! Počkáme, kým odídu? Odretušujeme ich? Prídeme inokedy? Chvíľu nám trvalo, kým sme pochopili, že táto rovnica nemá riešenie. Cca 20 maďarských rybárov hypnotizovalo hladinu jazera a my dvaja nešťastníci, ktorí po maďarsky, samozrejme, ani „ceknúť“, sme nevedeli kam z konopí. Ako sa mi často v takýchto situáciách stáva, zúfalstvo je najlepší radca.
Dostali sme nápad. Kolega mal doma čerstvú manželku perfektne hovoriacu po maďarsky. Mobil aj so signálom boli prítomní. Sadli sme si teda do auta a vycestovali k najbližšej pumpe, kde sme zakúpili 20 fľašiek dobrého červeného vínka. Potom nastala chvíľa komunikácie. Ku každému rybárovi sme pristúpili ako dvojčlenná delegácia, kde kolega mal funkciu prikladania telefónu k uchu rybára, a novomanželka plynulou najzdvorilejšou maďarčinou dotyčnému vysvetlila, o čo nám ide. Či by bol taký láskavý a na 15 minút opustil mólo a ako bolestné dostane fľašku chutného moku. Pri týchto posledných slovách sa rybárom väčšinou vylúdil úsmev na tvári, čo bol signál pre mňa ako druhého člena delegácie, aby som mu vrazil fľašku do ruky. I tak sa stalo, že 20 veselých popíjajúcich rybárov sa na potrebnú chvíľu pozabávalo aj bez svojich rybičiek, a my sme zdarne dokončili našu misiu.

 otázky kládol V. Slivka,
spoluautor projektu Foto:grafik:um

Martin Fridner v kocke

1967 narodenie v Bratislave
1980 náhodná návšteva školskej fotokomory
1982 prvý kontakt s otcovým Flexaretom
1982 prvá fotka: silueta kozy v Oravskej Lesnej
1983 
zriadenie domácej fotokomory [tu stojí za zmienku oceniť hrdinstvo rodičov, ktorí mi to umožnili…ďakujem!] 1984 aktivity so školským fotokrúžkom
1985 
ukončenie stredoškolského štúdia – Gymnázium Ladislava Novomeského
1990 ukončenie štúdia SVŠT Elektrotechnická fakulta
1990 
prvá práca – fotograf Štátnych reštaurátorských ateliérov
1991 základná vojenská služba
1993 
začiatok profesionálnej kariéry na voľnej nohe ako Štúdio Detail, zamerané hlavne na reklamnú fotografiu
1994 autor pokračuje fotením kôz v Bratislave
1996 fotenie prvej slovenskej Playmate
…2017 ALLIANZ ADIDAS BUDIŠ COCA-COLA CORGOŇ GLOBTEL HUBERT INNOGY KELT LAZIZA ĽUDOVÁ BANKA MARKÍZA MARCO MIRELLI MEDISKIN MISS UNIVERSE SR OMV ORANGE OTP BANKA PFIZER PLAYBOY PORSCHE PRVÁ STAVEBNÁ SPORITEĽŇA QUATRO SIEMENS SOCIA ŠKODA SLOVENSKÁ SPORITEĽŇA SLOVENSKÉ ELEKTRÁRNE SPP SND SNM STV T-MOBILE TIPOS TRIANGEL Unicredit Bank VOLKSWAGEN VÚB Zetor ZVOLENSKÝ a iní